Autobus v ktorom som stál sa dral dopredu. Šofér v milimetroch kopíroval zaparkované autá na chodníku a pribrzdil, keď vchádzal do mláky. Tiež asi kráča občas pešo. Ostali sme stáť pred prechodom pre chodcov. Ľudí prechádzalo veľa. Farebnosť oblečenia sa zlievala do jednej, individualita každého zanikla. Niečo sa stalo. Zašumeli hlasy. Električky stáli v dlhom rade za sebou. Šofér zaradil rýchlosť a pomaly sa posúval vpred.
V rozbitom aute sedela žena. Hýbala sa. Odpovedala hasičom, načahovala ruku k lekárovi, ktorý sa nahýnal cez rozbité predné okno, niečo jej prikladal na ucho. Tvár mala od krvi. Žena si pridržala gázu a ticho stonala. Bola zakliesnená. Jej auto obtočené o predok prázdnej električky. Ľudia pomaly obchádzali nehodu.
Každý chcel vidieť v tom obraze niečo iné. No obraz nesmel nikomu uniknúť. Na chvíľu pozrieť, prehltnúť. Prižmúriť oči. Zamyslieť sa. Spomedzi ľudí sa vystrčila anonymná ruka, mobilom fotila tú ženu, jej tvár, fotila auto. Mobil kradol tragédiu ako tromf do privátnej zbierky cudzieho nešťastia. O nevhodnosti tohto počinu bol presvedčený chlap, ktorý tu ruku stlačil dole. Vstúpil na cestu, bránil „fotografovi" vo výhľade. Sčerveneli v tvári obaja. Niečo sa pýtal. Krútil hlavou. Hneval sa a ukazoval prstom preč. Mladý „fotograf" sa niekam vytratil.
Viezli sme sa ďalej. A ja som premýšľal o pomyselnej hranici. Či vôbec existuje a kde. Či by nemala byť nakreslená na ceste a jasne definovaná v hlave.
