Ťahám sa tmou, obliekam župan. Cítim, ako sa zvonček prehrieva. Zažnem, otvorím, ani nepozriem optikou cez dvere.
Na chodbe stála ozrutná postava chlapa v obtiahnutom bielom tričku. Jeho oči pozerali popod vrchný rám dverí. Chlap spojil obe dlane pred sebou, čím dúfam naznačil, že je pokojnej povahy. Akoby mal zrazu na bruchu položenú obriu vianočku. Predstavil som si, ako by som padal po jeho údere zo zemegule.
„Robíte strašný rámus, rád by som sa vyspal...chápete?" Zbystrí. Prestane dýchať. Natáča pomaly hlavu. Svalstvo jeho krku sa naplo drobnými vláknami. Jeho krčnou tepnou práve pretiekol ďalší liter krvi. „To asi nebude u vás... Prepáčte."
Neurčito počujem rušivý tlkot. Rytmus ruší ticho. Chlap sa zaškeril a nadýchol. Vdýchol do seba všetok vzduch z chodby môjho bytu. Vianočka jeho rúk sa rozplietla a dva prsty jeho ruky nežne privreli dvere. Po pár minútach dunenie hudby ustalo.
Bol som ich upozorniť hodinu pred návštevou toho svalnatého obra. Chalanisko čo mi otvoril si ma arogantne premeral, hneď po tom, ako som ho poprosil aby stlmili.
„Od Ježiška?" Spýtal sa a hodil pohľadom na môj krásny froté župan. „Si neposlúchal čo?" Zachrochtal smiechom nad vlastným vtipom a pribuchol mi dvere pred nosom.
