Museli sme vyšliapať kus cesty pešo. Deti podskakovali od vzrušenia. Keď zbadali ohradu, pridali do kroku. Kone sa pásli, všetky mali sklonené hlavy a okusovali trávu tesne nad zemou, rástla vo veľkých trsoch po celej lúke. Bolo ich cez tucet, nerátal som ich, to by som im dal mená.
Zavesili sa na ohradu a stíchli, aby ich nevyplašili. Niečo ich ale napriek tomu vyrušilo. Kone sa pootáčali, napli svaly a začali cválať, všetky za veľkým, bielym s čiernymi kolenami. Najmladšia sa ma opýtala, prečo utekajú práve za tým jedným. Páčil sa jej. Nestihol som sa ani nadýchnuť na odpoveď. Začali jej odpovedať súrodenci, so smiechom, hravo. Deti sa chvíľu prekárali. Napokon stíchli. Páčil sa im ten vietor, ktorý priletel za koňmi s kúdolom prachu. Ohúril ich dupot kopýt, zahryzli sa do dreva ohrady, aby im to rezonovalo v hlave. Keď kone ustali, kŕmili sme ich jablkami, škrabali a hladili. Utierali si ruky od šťavy z jabĺk do trička.
Nechcelo sa im odtiaľ. Chceli ostať. Postavil si sa pred nich a povedal nech bežia. Rozbehol si sa pomaly. Oni utekali za tebou, nesnažili sa ťa predbehnúť. Tešili sa z voľnosti, utekali bez strachu, že sa potknú a nepremýšľali kam.
