V jednom visí dámske oblečenie, v ďalšom, obďaleč, sa lesknú svetlá z ulice. Len pri jednom som sa občas pristavil. Malý výklad s obrazmi. Žiadna galéria za nepriestrelným sklom, oblepená skrytými kamerami. Len pár výtvorov nadšených maliarov v lacných rámoch. Najskôr som ho sledoval len tak, z krajiniek ktoré tam viseli, neoslovila ani jedna natoľko, aby som tam pobudol dlhšie.
Pred troma týždňami, večer, pri prechádzaní okolo som fľochol zo zvyku do toho výkladu. Ostal som stáť a otočil som sa na päte. Jednu krajinku v strede vymenili za portrét ženy. Nič nezvyčajné, potichu som si povedal, ale tie oči, tie mala namaľované neskutočne. Boli modré. A výraz, ako keď dievča ráno vstane a na tvári, okolo očí má šminky z hlbokého spánku. Pár ťahmi celá krajina pekného sna. Tuším som sa aj usmial nad tým snom a ignoroval chodca, ktorý si nechápavo premeral moju postavu pred výkladom. Večer, keď som prechádzal okolo, som sa vždy na chvíľu pristavil a potom sa nechal jej očami odprevadiť na zástavku. Pretože kam som išiel, sledovali ma.
V piatok tam už portrét nevisel. Dalo sa to čakať, pretože tá maľba nebola odsúdená stratiť na dennom svetle všetky pigmenty. Bolo tam prázdne miesto, lístok s textom Zasnená a nečitateľná cena. Povedal som si, že musím taký portrét aspoň raz namaľovať aj ja. Aspoň sa pokúsiť a mať také oči iba pre seba.
