Muži by mali byť hladkolíci a jediným prehreškom môže byť obojstranný fúz. Vravím jej, že to muselo byť veľmi dávno, ale len potichu, takmer mlčky. Práve som jej kradol spred dverí smeti, keď tie dvere otvorila. Pozrela na mňa v nevýraznom svetle päť wattovej žiarovky, máte prach na vlasoch a rukou sa pokúsila, zbaviť ma zhliadnutej ozdoby.
Ďalšia indícia prišla v autobuse, keď sa sediaci mladík pozrel na moje vlasy a ponúkol mi miesto na sedenie. Je pravdou, pár týždňov som sa nestrihal, ale blížila sa zima, dôvod bol. Veď vlasy sú čiapka, ktorú nikdy nezabudneš doma na vešiaku. Premýšľal som, či účes, ktorý som si ráno hodinku, dve, tvaroval, nie je predsa len nevhodný.
A potom, keď som bol s deťmi v parku. Sedel som na lavičke a jedným okom hypnotizoval lietajúci tanier, aby ho ruky chytili a nemusela hlava odrážať zlý odhad a absentujúci postreh. Tak som tam sedel a fúkal som si do ofiny. Malý chlapec položil kolobežku na chodník a pristúpil ku mne. Ruky za chrbtom, zreničky pod obočím.
Mohol by som si pod vianočný stromček priať lego a bicykel? Povedal mi odvážne. Vtedy som spozornel a pozrel na chlapcových rodičov stojacich neďaleko. Ich postoj a pohľad mi toho toľko povedal.
Hneď na druhý deň som zašiel do holičstva a keď som sa usadil, predniesol som svoju prosbu. Ostrihajte ma prosím na Maštalíra alebo Banderasa. Slečna sa zasmiala. Takže o pol metra skrátiť a aj zafarbiť? Pozrel som na toho chlapa v zrkadle, so šedivým prelivom na hlave. Nie, iba ostrihať. A usmiaty chlap v zrkadle spokojne prikývol.
