Vo vlaku, po páde, by tieto guľôčky viseli vo vzduchu na pevných nitiach. Ako prádlo na šnúre by sa náhodne chveli, ako nervové vlákna, náhle oslobodené, od bolestných spojení. To dokáže len vlak a jeho ľahko pochopiteľná, mechanika nepevných častí. Autobus to nedokáže, na to je krátky. Keď sa vlaková súprava pohla zo stanice, vedel som, že zas, ako toľkokrát predtým, nastane to čudesné spojenie, premkne mnou rytmus železných kolies. Dynamika nárazov na spoje koľajníc.
Keď som bol malý, predstavoval som si rušňovodiča s fonendoskopom v ušiach, s koncom pripevneným na hrudi, ako počúva tlkot svojho srdca a koriguje rýchlosť, kým nezodpovedá zvukovej predlohe. Je náročné rozlúsknuť melodiku nezáväzných tónov a ulahodiť toľkým uhojdaným poslucháčom.
Mesto bolo ešte na horizonte neviditeľné, no vlak už brzdil. Vagóny, hrdzavé kone sa bránili. Vždy, keď sa vraciam domov, lebo inak nenazvem ten zastavaný priestor, rozochvený vlakom, mám rešpekt z objatia tej starej dámy so šálom modrého Dunaja. Hneď na peróne zacítim objatie jej kostnatých rúk. S pátosom bude žalostne vzlykať, šepkať, ako som jej chýbal. Štípať ma na líce, správajúc sa podľa bontónu.
