Na izbe s tebou ležali rôzne ženy, mladé aj v zrelom veku. Aj jedna babka, musela byť veľmi stará. Bola tak drobná, akoby pod paplónom ležala bábika. Na stolíku vedľa nej bola položená modlitebná knižka, s krížom vyrazeným hlboko do starej kože. A okuliare s čistými sklami, náhodne zväčšovali zrnká piesku na omietke. Vždy keď som tam bol tak spala. Šípková Ruženka na dôchodku, vravel som ti rozpačito, so zvláštnou snahou rozosmiať ťa.
Raz, keď som čakal na teba sa zobudila. Otvorila oči, spod paplóna vysunula ruku a chcela nahmatať okuliare na stolíku, nedočiahla. Snažila sa zaostriť na moju tvár, ani som sa nepohol. A potom sa ma tá cudzia žena spýtala: „To si ty Dušanko?" Áno, odpovedal som a prijal jej ruku kým opäť zaspala. Nepovedal som ti to. Možno som nechcel, aby si vedela, že jedna z nich sa ma práve dotkla.
