Život je určite zapletený vrkoč aj zo strachu, aby pevne držali všetky pramienky po kope. Začalo to pred deviatimi rokmi večer. Uvidel som ho pár sekúnd po tom, ako sa narodil. Pristúpil ku mne na malú vzdialenosť, bezprostredne ma objal. Potom vstúpil do mňa a zaplietol sa so mnou.
Celá tá jeho krehkosť rástla vo mne. Keď zakašlal, alebo sa v noci rozplakal, vždy som sa strhol a zaspával, až sa strach upokojil. Prešli všetky detské neduhy a ten strach bol vo mne stále, zo všetkých najintenzívnejší. Keď sa učil chodiť, prehnutý nad ním som ho držal za ruky, keď sa osmelil, bežal som za ním, zachytiť v poslednej chvíli. A potom za bicyklom, na ktorom rozjarený vyberal zákruty. Nechaj, veď musí aj spadnúť; vraveli mi. Zrýchlil, nevládal som za ním. Z diaľky som ho sledoval a tŕpol pred každou zákrutou, možnou kolíziou.
Došlo mi, že ho so strachom nedobehnem, že k stretu dôjde, napriek akémukoľvek môjmu úsiliu mu predísť alebo o ňom uvažovať. Dnes má deväť rokov a ešte ma občas drží za ruku. Dokáže ma stisnúť tak, až mi zachrapštia kosti. Boli sme pri Chorvátskom ramene, je tam taký most na sudoch, vraví mu; pirátsky. Pustil mi ruku a zrýchlil k nemu. Prebehol som očami cestu pred ním. Preskúmal sudy či plávajú, skontroloval dosky z ktorých je poskladaný, hľadal prasklinu v železnej konštrukcii. Rázne po ňom prešiel, až sudy urobili kruhy na vode. Tam sa otočil, pozrel na mňa ako meravo stojím na druhom brehu. No poď tatino, povedal; poď je to bezpečné.
