Naozaj veľa snehu na jednom mieste, vysoká kopa. Pes sa vyškriabal na vrchol. Sedel tam, vrtel chvostom a pozeral na mňa. Niekto mi vravel, že pes sa nedokáže pozerať do očí. Nie je to pravda. Dokáže, dokonca s výčitkou.
Volala mi, vraj príď. Už sa našiel kupec, bol sa pozrieť. Má záujem, peniaze v hotovosti. Má chuť začať na cudzom mieste si skladať svoj život. Nie je to skoro? Pýtala sa. Nevedel som jej odpovedať. Najradšej by som ho nechal tak. Nech tam stojí. Holuby by nalietali pod strechu. Mačky by vošli cez okno komory dnu. Mali by mačence, ako pred rokom. Štyri tam boli krpaté, nemohli sa vyštverať k oknu, ako ich matka. Mňaučala, volala ich. Kým by nepodrástli, museli by tam ostať. Kŕmila by ich, nosila jedlo. Veľa jedla, aby to urýchlila. Nechal by som ten dom tak, keby to bolo iba na mne. Pes by líhaval pred dverami, pozeral by na bránu a čakal.
Kupec vraj počká, kým sa oteplí. Kým sa roztopí sneh na dvore a voda stečie do Duše. Duša je potok, skutočná voda, čo tečie stredom. Prostred dediny.
Ešte sú tam veci. Stolička, posteľ, na stene drevený kríž. V skriniach biele posteľné plachty, na oknách záclony. Sedel som na dvore, na lavičke a pozeral, ako noc lepí poslednú hviezdu na nebo. Pes mi ležal pri nohách, na zemi, napriek zime, schúlený ani sa nepohol. Keď sa zotmelo išiel som späť. Privieral som dvere na dome a pes si líhal na rohož pred dverami. Pomyslel som si, že s domom sa predá i ten jeho priestor. Jeho rohož niekto zahodí, priestor sa navždy stratí. Nádej, tá už však dávno, ako tá voda zo snehu stiekla do duše.
