V čakárni u lekára som si krátil čas písaním správ do mobilu. Občas som pozrel na zem, na topánky, ako mi z nich steká voda na dlážku. Vytvorili sa dve rovnocenné mláky. Pozoroval som ich, ako sa pokúšajú spojiť kalnou energiou mokrej cesty, ktorou som došiel pred dvere ordinácie. Zúfalo som hypnotizoval dvere a dúfal, že kovanie s kľučkou náhle odpadne na zem a dvere záhadne splynú so zelenou farbou steny.
Strach mi posielal žiadosti na priateľstvo. Rušil som ich, záujem bol obrovský. Myslí si, že keď sme sa párkrát stretli, nasťahuje sa ku mne do bytu. Noha sa mi začala samovoľne chvieť, neúspešne som tlmil jej pohyb lakťom. Dvere sa otvorili, naskočil mi pulz, chvenie z nohy sa prenieslo na celé telo. Nevidel som nič, len dvere s ordinačnými hodinami. Počul som hlas sestričky, ako volá pacienta čo je na rade. To som bol ja. Prehltol som. Vstal. Vykročil.
Doktorka sedela oproti mne. Aplikovala mi dve modré injekcie svojich očí priamo do mozgu. Do nosa dávkovala vôňu citrusov z plantáží, úmyselne vysadených pri vodopádoch, masírovala zreničky svetlom odrážajúcim sa z jej vlasov. Slovami mi obviazala hlavu. Výdychom sfúkla pochybnosti, nádychom absorbovala neúnavný strach.
Neuspel som, neprijala ma za pacienta. Naordinovala mi len odpočinok. A povedala nech vykopnem dvere do svojho domu, keď nechcem, aby ma strach v ňom zamykal.
