Pod skromnou strechou zástavky sme sa tlačili piati cudzí ľudia. Pršalo a fúkal vietor, ktorý dávkoval poprašok vody z rôznych strán na našu skrytú komunitu. No nepršalo na hlavy, preto sa nik veľmi nechýbal, využívali sme plynulo dočasné spojenectvo. Spod kolies áut striekala voda a blížiaci sa autobus, so zapnutými stieračmi, úzkostlivo triafal vyjazdené koľaje. Na zástavke zasyčal dverami a žena pri mne, s prelivom na vlasoch, vystrelila spod strechy dáždnik. Počas tých pár krokov navlhol vodou, mokré machule sa zliali dohromady.
Za Račianskym mýtom prestalo pršať, v autobuse bolo sparno a na oknách sa vodné červy pretekali, kto skôr dopadne na zem, pod kolesá áut. Dážď zručne sprevádza búrku, zvýrazňuje fatálnu atmosféru.
V polovici cesty od zástavky, kráčajúc po chodníku, to začalo zas. Rozpršalo sa a ozval sa taký hrom, až som sa zľakol, že prasklo mesto na niekoľko častí. Ale neutekal som sa schovať. Musel by som preskakovať mláky, utierať si vodu z očí a kým by som dobehol do sucha, dážď by ustal. V určitom momente premočenia dažďom, to prestane vadiť. Nechal som ich tak, nech do mňa narazia všetky a vpijú sa do oblečenia. Nech všetky trafia na kožu.
