Dnes už je dom predaný, cieľ našich expedícii neexistuje. Mám ale dobrý pocit, že sme spolu absolvovali niektoré letné dni, práve tam. Vychutnávali sme si vidiecky život so všetkým čo k tomu patrí. Ráno sme sledovali, ako sa slnkom zalieva dvor s nohami mokrými od rosy a večer hľadeli na oblohu plnú hviezd.
Keď sa vrabce učili lietať, bolo to ako v letecký deň. Neobratne manévrovali, padali do trávy a opäť sa pokúšali vzlietnuť. Takmer žiadne nebezpečenstvo nehrozilo, mačka nebola na dohľad a pes nám ležal pri nohách, ospalý z nočného života. Vrabce sa predvádzali, usilovali sa ovládnuť svoje krídla čím skôr, aspoň za jeden deň. Hniezdo mali aj pod strechou garáže, odtiaľ vypadol ďalší adept na lietanie. Padal ako guľa, až zamával krídlami. Chvíľu letel oblúkom a nasledoval pokus o premet, s úpenlivou snahou minúť roh domu. Nevyšlo, narazil priamo do steny a padol do trávy. Nehýbal sa.
Hypnotizovali sme ho a čakali kým sa spamätá. Išiel som tam a zdvihol ho z trávy, odkväcla mu hlava. Bol to smutný pohľad. Syn mi vtáča zobral z rúk a so záujmom ho skúmal, držiac ho v dlaniach, tesne pred očami a prikladal si ho k uchu. Vykríkol, že mu stále bije srdce a otrčil mi to klbko k tvári. Bol som skeptický k zlepšeniu zdravotného stavu letca, no nepovedal som mu to. Ten náraz bolo nielen vidieť, ale aj zreteľne počuť. On to vnímal inak, držal ho v dlaniach sediac na lavičke, napriek horúčavám ho zohrieval dychom a čo chvíľa počúval jeho srdce. Po pár minútach som počul ďalší výkrik, od radosti.
Pilot sa prebral a začal sa dožadovať povolenia na štart. Neostávalo nič iné len ho pustiť. Zapol motory a plný energie odletel k neďalekým topoľom.
