Jedol som fazuľovú polievku a pozeral na trávou zarastené odkvapy, na dome oproti. Tráva tam rástla priamo z ľudskej ľahostajnosti a bola obyčajná, ako kdekoľvek na svete. Jedol som polievku stojac pri stole, pretože tam nemali stoličky. Možno mysleli, že takým zariadením prevádzky sa zbavia vysedávačov, čo dokážu celé hodiny hypnotizovať jedlo, alebo omakávať pohár s nápojom. Chce to len tréning, aby telo oželelo sedenie a potom už nič nebráni tomu, aby jedinec konzumoval postojačky.
Na stole boli skryštalizované kruhy od tanierov a pollitrákov. A potom tam bolo otlačené množstvo malých kruhov. Mapa planét, veľkých i malých. A komét, to asi niekto nervózne, poldecákom tancoval po stole, kým zahubil obsah malej kométy prehltnutím. Musel to byť niekto svojský, prostredie to nie je ideálne pre chrumkavých hladošov, či fajnových konzumentov piva. Majú tam však fantastické polievky. Spomenutú fazuľovú, gulášovú, slepačí vývar a pre majiteľov onakých žalúdkov, držkovú.
Zo stola zbieral taniere chlap s jelením dychom a vravieval, že má korene vo Francúzku. Vždy keď spomenul tie korene, pousmial som sa. Zdá sa mi, že keď niekto rozpráva o koreňoch, takmer vždy je v tom pozitívna emócia, riadne skrytá vráskami na čele. Nemal som dôvod neveriť mu, už som sa s ním o tom raz rozprával. Pýtal som sa ho na tú ich polievku, zemiaky i vyzvedal využitie francúzskeho kľúča. Keď som sa spýtal na more, mávol rukou. No a ešte vymyslel bicykel pre ľavákov. Bol som zvedavý na podrobnosti tohto objavu, no on mlčal, ako hrob. Stále sa obzeral a červenal, tuším sa hanbil za svoju genialitu. Ale tak to býva, za výnimočnosť sa zvykne ostýchať, lebo je ľahkým terčom na výsmech. Povedal, že v tom odkvape rastie čerešňa, či som si to všimol. Nevšimol.
Jedáleň zatvorili, prerábajú ju, vraj otvoria čoskoro. Chlap z jelením dychom sedel na schodoch, možno čakal, kým to čoskoro ubehne a pozeral na ten zarastený odkvap. Sledoval čerešňu, schovanú v hustej tráve a jedol z konzervy mäso, nabodnuté na špičke noža. Delikatesu výdatne požul a keď prehltol, spomenul svoje korene. Prečítal s hraným prízvukom názov z etikety a ja som sa pousmial. Kým prišiel autobus povedal som mu o kozách na streche. Kútiky úst sa mu vzdialili od seba a trojzubý úškľabok schoval za dlaň s čiernymi koncami prstov. Bola to obyčajná radosť, ako kdekoľvek na svete.
