Sobota, štrnásť stupňov nad nulou, čas poobedných prechádzok. Krásni muži, v krásnom oblečení popíjali kofolu, ženy čaj, pod holým nebom v záhrade bufetu. Lyžičky narážali do porcelánu, rinčali ako zvony. Pozrite sa, tu som, sledujte ma. Pneumatiky krásnych áut perforovali hranicu lesa, ich majitelia predávali pri stole tovar po kamiónoch. Krátkymi telefonátmi riešili všetky problémy. Zatiaľ ich krásne ženy precestovali v spomienkach svet. Niekoľkokrát, spolu s deťmi.
Kedysi tam mávali pečenú klobásu a dobrý chlieb. Dnes majú na strome prázdne kŕmidlá pre vtákov. Hojdali sa tam ako zabudnuté plody. Keď sa minula klobása, občas sme opiekli slaninu na ohnisku, hneď po ceste. Pokrčil som staré noviny a škrtol zápalkou. Slanina škvrčala, koža na nej sa skrútila a dobrý výpek sme chytali na biely tanier chleba.
Dnes tam chodia tí krásni ľudia. Symetria, farebná harmónia, bezchybná pravidelnosť bytia. Nič mimoriadne, len nekonfliktná dokonalosť.
Potom jeden krásny človek vybral cigaru z hliníkového tubusu. Odskrutkoval uzáver a vybral ten skvost za dvadsať eur, zabalený v drevenej dyhe. Prehľadal svoje vrecká, spýtal sa prísediacich i chlapíka v okienku bufetu. Nemáte oheň?; spýtal sa mňa. Mal som zápalky. Podal som mu ich. Dym z cigary bol pohodový návštevník. Potlačil luxusnú vôňu krásnych parfumov, preplával okolo stolov, vtieral sa do priazne drzo, nekompromisne.
