Malé dievča preskakovalo tieto tiene. Závidel som mu, že si dokáže s fantáziou vytvárať prekážky pre zábavu. Aj žene naklonenej do kočíka som závidel, ako dokáže z jednoduchého nápevu a dvoch slabík zložiť pesničku, že dokáže spievať odovzdane. Chlapovi sediacemu na lavičke som závidel, že dokáže do plastovej fľaše lacno trúbiť smädnú znelku smutného osudu. Závidel som.
Na prvej otvorenej terase som pil kávu a intenzívne pociťoval chlad. Svetlo pretekalo námestím, stolu kde som sedel sa vyhýbalo. Na šálku mi sadla mucha, vyhriata ostrým letom za rohom. Závidel som jej, že dokáže lietať. Čašník čistil vedľajší stôl od neviditeľných omrviniek, napokon sadol vedľa mňa. Povedal, že nie sú ľudia. Pousmial som sa nad jeho poznámkou. Reagoval som, že prídu. Závidel som, ako dokázal pokývať hlavou bez toho, aby sa mu na hlave pohol čo len jediný vlas.
Sedeli sme tam a spoločne závideli relatívnu mladosť, ktorá prechádzala okolo. Spletené dlane milencov do originálnych ornamentov. Chlap obchádzal tieň domu na chodníku. V koženej taške zálohované fľaše, rezerva na večer. Závideli sme mu jeho dôvtip. Na terasu zasvietilo slnko. Prižmúrili sme oči. A hodnú chvíľu sme nevideli nič, len červené bodky otlačené do sietnice.
