Čudoval som sa, ako niekto vôbec dokáže takú hrubú knihu prečítať, veď mňa by z toho príšerne bolel ukazovák. Ako prvák som poznal všetky písmená a vedel som obstojne čítať. Ale nelákalo ma, niektorú z tých otcových kníh načať. Aj písať som vedel. Otec hovoril, že škrabem ako lev, ale čo som mal robiť, keď to bolo tak náročné a komplikované.
Jedného dňa, keď prišiel otec z práce, doniesol mi knihu. Volala sa Lev ušiel z domu. Mala peknú farebnú obálku a voňala novotou. Povedal, že ak chcem, môžem tú knihu prepisovať do zošita, aby som si zlepšil úpravu písma. Aj sa mi to spočiatku zapáčilo. No zistil som, že je to drina. Bolela ma ruka z námahy, ako som krútil vlnovky, točil mašličky a oblúky. Snažil som sa a každý deň som venoval tej knihe dostatok času. Veril som, že keď ju prepíšem celú, bude môj rukopis ako má byť. Trvalo to dlho, v tej knihe bolo veľmi veľa písmen, slov a viet.
Keď som skončil, otec zobral do rúk zošit s pokrútenými listami papiera a zbežne ho prelistoval. Stránky zdeformované tlakom pera sa vlnili a on sa tváril spokojne. Nepochválil ma hneď, ako som čakal, len zobral knihu o odišiel do obývačky. Sadol si do kresla v ktorom čítaval. Vedľa mal stolík, kam ukladal naposledy prečítané knihy, skôr než ich uložil. Na vrch položil tú moju, ktorú som prepísal a pozeral na mňa ako sa usmievam.
