Neboli tam križovatky, ulice, ani iné domy na blízku, možno len ten dom trpel samotou, ale určite si to nikdy neuvedomil, veď domy väčšinou nemyslia. Vždy som si predstavoval, aké by to bolo fajn, keby na celom svete existoval len ten dom. Fantazírovať o tejto predstave bolo jednoduché, nikde okolo žiadne domy, len les, lúky a obloha. A ešte elektrický kábel, ktorý, ktoviekam viedol. Vraj. Bola to šnúra na sušenie premoknutých vtákov.
Starký občas niekam odišiel, ale vrátil sa buď so soľou, alebo cukrom. Všetko ostatné tam bolo a taký dom potreboval veľa soli i cukru pre tých, ktorí v ňom žili. Prekvapilo ma, že jedno ráno sa starká niekam vychystala. Skoro ráno a mňa nezobrala so sebou. Trochu som sa na ňu hneval. Ale len chvíľu, lebo ak by sa náhle zjavila, nechcel som, aby to zistila.
Prešla pešo, od domu lesom do dediny. Tam nastúpila na autobus a v tretej dedine po ceste, prestúpila na autobus do mesta. Dlhá cesta. Zabrala veľa času. Vrátila sa až večer a všetkým už chýbala. Psi kňučali a vetrili na cestách k domu. Starký nervózne chodil po dvore a vyzeral ju. Keď prišla, prezliekla sa a z tašky vybrala niečo, zabalené v niekoľkých vrstvách baliaceho papiera. Bol to hrnček. Malý, na boku s párom červených čerešní. Tešila sa mu. Pila z neho skoro ráno čaj a večer, pred polnocou, keď chodila spávať, teplé mlieko. To bol jej luxus, čo si dopriala.
