Na tvári mal okuliare, ktoré mu prekrývali celú tvár. Ich kostený rám sa mu zošmykol na špičku nosa.
„Tá marihuana, to musí byť fantastická vec... tu píšu.." Také články ho dokázali naladiť. Vtedy začal čítať rýchlo, nahlas prehĺtal. Stačil článok o živej vode ktorú niekto ponúkal za poštovné, ako liek na neduhy. Alebo vonné tyčinky, kryštály. Knižky s čiarami, ktoré si stačilo osvojiť. Z nádeje druhých postavia dom.
„Prevráť mi stranu...prosím," Jeho dcéra prevrátil list v časopise. „kde sa to dá... kúpiť?"
„Neviem. No musel by si sa najskôr naučiť fajčiť, šlukovať." Odpovedala
Okuliare mu spadli z nosa. Ruky dcéry mu ich vrátili tam kam patria, čo najbližšie k očiam. Čítal tam o všetkých pozitívnych prejavoch na pacienta už po jednej cigarete. Dcéra ho odniesli na balkón, posadila na stoličku a oprela do rohu, kým našla deku, ktorou ho celého prikryla. Trčala len hlava. Zápalka zapálila dve Sparty.
„Musíš vtiahnuť dym do seba... Takto." Koniec jednej cigarety sa rozžeravil medzi ženskými perami, po chvíli vypustili nikotínový dym. „Skús to zopakovať." Cigareta sa ocitla v starcových ústach. „Tak... vtiahni do seba a povedz...ííííí mama ide... ."
Nepodarilo sa, starý pán sa rozosmial. Až tak, že musel vyslobodiť svoju ruku spod deky a pridržať protézu. Medzi tenkými prstami sa zuby chveli, poskakovali strašidelne po sebe. Vydávali zvláštny zvuk, akoby chceli tie prsty prehryznúť na polovicu.
Okamih prinútil zasmiať sa na vetchých pokusoch vyvolať žiaľ. Starý pán zaspal na celých sedemnásť minút. Svaly lícnych kostí sa mu napínali. Unavené nervové zakončenia vysielali signály a telo sa občas myklo, sen o nádeji nadobudol hmatateľnú podobu.
