Mal som drevenú zbraň, čo som si vyrobil. Hral som sa na partizána a streľbou som kropil údolie, bránil postupu nepriateľa. Potom unavený z boja, ležal v tráve a sníval. Mať tak vlastný samopal... Bolo to také obdobie, než prišiel Sandokan.
Starký vedel, kde som. Našiel ma rýchlo a keď mal chvíľu rozprával, ako cez ich kopce postupoval front. Vždy len tak okrajovo, aby som sa pýtal, vyzvedal. Prehlásil, že pár neškodných vecí zakopal.
„A bol tam aj samopal?" Spýtal som sa. Prikývol a dodal, že aj bodák a odznaky. Všetko uložil do drevenej truhlice, vložil do zeme, nie hlbšie ako pol metra. Spomínal...
Za dreveným záchodom rástli kríky a bodliaky. Všetko som vysekal, vytrhal a rýľom preoral. Kamene v hline škrípali o kov rýľu. Pot sa mi rinul tvárou... Vraj skleróza, prehlásil starký, keď som nič nenašiel. Za domom to bolo menej zarastené, predsa len, padajúca voda zo strechy nedovolí. Pretrhal som to v širšom páse a preoral pozdĺž celého domu. Nič som nenašiel.
Na stole v kuchyni som mal položené hlinené črepy zo starej nádoby a pár veľmi pekných kameňov. Aspoň niečo. Starký to dvíhal pred oči, žmúril a pochvalne krčil pery, akoby to boli perly, ktoré som práve vylovil. Do domu vošla starká. Pozrela na nás, ako tam nečinne sedíme. „Bolo by treba burinu za domom vytrhať aj pri plote za záchodom." Utrúsila len tak, ledabolo.
Nehneval som sa na starkého, že ma takto dobehol. Večer som unavený z kopania hrýzol do veľkého chleba natretého maslom a zapíjal mliekom. Prišiel od statku a v ruke plátenný batôžtek od sena. Položil predo mňa a uvoľnil každý cíp osve. Bola tam zabalená helma. Skutočná vojenská helma. Neviem komu patrila, viem len jedno, bola v nej veľká diera prerazená črepinou. Kusy hrubého železa boli zahnuté dovnútra, akoby bolo nič, také niečo urobiť. Tmavá farba bola pri diere očadená. Starký nikdy nič nezakopal, iba tú helmu si schoval. Nikdy mi neprezradil kde.
