Mal som ruky zlaté od farby. Písmená a čísla vyryté do mramoru vybledli, chcel som ich namaľovať nanovo. Chcel som štetcom, ale ruka sa mi triasla. Aj od vyčerpania, lebo cintorín je päť minút do strmého kopca. Do kopca je tam všetko, iné miesto nájsť nemohli. Keď prší, smútiaci šliapu rozmočeným chodníkom. Šmýka sa i za sucha, nohy utekajú na drobných kamienkoch. Keď tam potom stoja sú zablatení až pod kolená. Hlina ich berie za svojich.
Ruka sa mi triasla aj preto lebo sadnúť na hrob som si nedovolil. Kľakol som si na koleno. Raz jedno, potom druhé, ruka neposlúchala. Mal som kúpený zlatý sprej. V každej kvalitnej zlatej farbe je skutočné zlato, drobné častice, farba je ťažká a môže stiecť. Prestriekal som opatrne všetky písmená. Keď farba v ryhách trochu zaschla, prebytočnú farbu z okolia som vymyl odlakovačom. Kus látky som omotal na malú latku a tým som zľahka stieral čo bolo navyše. Raz a potom niekoľkokrát. Látka vsiakla spojivo vo farbe, ale tie drobné častice zlata tam ostávali. Vymyl, látku otočil na čistú stranu a spravil to zas.
Zo starých hrobov niekto olámal kríže. Kúpili sme kovové platne na dlhej tyči. V teple kuchyne som na ne štetcom písal čo bolo treba. Budú dočasne. Martinov otec sedel pri mne na stoličke. Staroba ho zmenšila, už si ani fajku nenatlačí. Držal ju perami, ohryzenú na úrovni svojich prižmúrených očí. A prikyvoval, keď som písal čísla.
Spolu sme to vyniesli hore. Potom sme tam ticho stáli, zablatení, každý pozeral inam. Zafúkal ostrý vietor a vo vzduchu preletelo pár listov. Ešte teraz, cítim ostrú vôňu hliny. Pozrel som na svoje ruky od zlatej farby a na cestu k cintorínu. Spomenul som si, koľkokrát som tadiaľ išiel. Nápisy na tých kameňoch, spomienky. Hoci vyblednú, stále sú tam a dajú sa kedykoľvek prečítať. Všetko sa len viac zvýraznilo, dostalo inú farbu. Ožili slová a roky.
