Už to bude asi len takto. Výhľad sa bude meniť v rýchlom slede, dom, cesta, strom a potom stále dookola. Zvyšok cesty budem piť len to, čo mi veľmi nechutí, no je to teplé a zdravé. Utopím sa asi v čaji, možno zhrdzaviem. Muž čo tam sedel objímal fľašu piva oboma rukami, nevidel som etiketu a možno ani on sám ju nepoznal. Niektorí pivári vravia, že pivo zohrievajú na teplotu tela. On asi len zatúžil v kupé po objatí a vtedy možno na mene nezáleží. Kam cestuješ?; neopýtal som sa ho a preto mi neodpovedal.
Prišla žena, sadla k vedľajšiemu stolu s kávou a mobil položila na stolík. Máte to tu voľné?; spýtala sa ma, ako keby na mne záležalo kam si sadne, akoby na mne záležalo. Možno len chcela, aby som si ju viac všimol, jej neoškreté špičky topánok. Ten spôsob akým držala šálku a malíček jej ruky, ktorý sa chystal spraviť dieru do stropu. Zazvonil jej mobil, párkrát blikol a zavibroval. Jej ruka preletela vzduchom, nad telefónom okamih levitovala, narátala do desať. Až potom prijala hovor, priložila si aparát k uchu. Nič nepovedala, mlčala. Bolo počuť niečo neurčité z reči, niekomu vzdialenému sa chvel hlas. No žena celý ten čas nepovedala ani slovo. Po pár minútach mlčky ukončila hovor a pozrela na mňa. Je dôležité niečo povedať, mám sa niečo spýtať? Uvažoval som a vagón sa chvel tak, ako sa len dokáže, keď sa snažíte niečo trafiť do úst.
„To bol môj manžel, už dva dni sa s ním nerozprávam." Povedala mi, hoci ma práve netrápilo kohokoľvek mlčanie. Chlap cucal svoje vyobjímané pivo, žena sŕkala svoju kávu a okom sledovala display mobilu. A ja som chlípal studený čaj, ticho, slušne, práve som sa niečo nové dozvedel.
