Slnko je veľké a žeravé, za pár minút sa stratí za horizontom. V krajine rovnej ako doska, končí deň inak, ako kdekoľvek na svete, toto už viem. V určitom okamihu stojí slnko priamo pred nami, len ho riadne nevidím, žmúrim oči, bránim sa zatvoriť ich úplne. Nechcem detsky prepásť ten dôležitý okamih.
Cítim sa dosť silný pozerať priamo do intenzívneho svetla, dosť starý, aby som chápal, prečo má zapadajúce slnko každý večer inú farbu. Môj otec zdedil črty po otcovi, vrásky na tvári sa mu tvoria na miestach, kde má už starý otec hlboké zárezy. Cítim sa s nimi rovnocenný, rovnako mužný a zaujmem ten ich odhodlaný postoj, pripravený prijať každú prichádzajúcu správu s pokojom.
Chlapci poďte dnu, už je chladno, zakričala stará mama od domu. Z pootvorených dverí do kuchyne, lúč svetla zasvietil na malý kúsok dvora. Naše meravé siluety, sa ako na povel uvoľnili. Zajtra bude pekne, povedal starý otec do šera a jeho tvár bola bronzová, tak, ako tvár otca. Svoju tvár si v spomienkach vybaviť nedokážem.
