Zvŕtala sa okolo nich ako deva, čo každému nápadníkovi len naznačí svoju priazeň, aby tú vzápätí poprela pri ďalšom voňajúcom bochníku. Každý potreboval jej dlane rovnako veľa.
Jeden z tých čo dopiekla položila na stôl v kuchyni. Na bielom ľanovom obrúsku nechala vychladnúť. Veľmi rád som jej pomáhal, nech robila čokoľvek, no pečenie chleba to bolo niečo. Bola to pre mňa tanečná škola, na ktorej som očarený sledoval dokonalú choreografiu, zloženú z okúzľujúcich pohybov, bez jediného zaváhania. Vôňu chleba som cítil pár ďalších dní. Aj z jej umytých rúk horkastú kôrku a zamatovú čistotu striedky.
„Odnes starenke." Povedala starká a chlieb zo stola zamotala do obrúska. Nebolo to ďaleko. Z domu popred lavičku, vedľa stodoly. Chodníkom pred včelínom a napokon cez ovocný sad, až k studničke. Tam bývala v jednom z dvoch, osamote stojacich domov. Všetci ju volali starenka, príbuzná nikomu nebola.
Chleba odložila do diery v stene. Potom som sedel vedľa nej, pred domom a ona rozprávala. Veľmi rád som ju počúval. Mala príjemný hlas. Vzduchom pomaly mávala rukami, prsty sa jej zatínali v päsť a otvárali tak, ako ústa vo vode. Podčiarkovali emócie, ktoré sa jej menili v tvári. Žmúrila oči, otŕčala pery a zatínala zuby. Bolo mi ľúto toho, že som jej veľmi nerozumel.
Podvečer som vyliezol na strom a oberal jablká. Dozreté, čo každú chvíľu mali spadnúť na zem. Stačilo ťuknúť prstom. Slnko zapadalo za kopcom, dopadalo tam, kde bolo mesto. Tak sa končili dni aj moje prázdniny.
