Dnes jazdím opatrne, zvyčajne volím tempo vyhliadkové. Cestu plánujem po rovine, kopce ignorujem a teším sa, keď vietor fúka do chrbta. Niekedy si pospevujem, keď nik nepočuje, nechcem predsa nikomu pokaziť deň. A zásadne neberiem stopárky.
Odvezieš ma? Spýtala sa ešte doma a naviedla ma pohľadom na odpoveď.
Viezli sme sa spolu do mesta cez zelený most. Pomaly, opatrne vtláčali gumenú stopu do ušľachtilých materiálov dnešných ciest. Rozrážali sme spolu vzduch a nechávali za sebou stáť ľudí, ktorí nechápavo sledovali našu cestu. Niekto sa usmial, niekto nás odfotil a niekto neveriacky krútil hlavou, ťukal si prstom do čela. Asi nám chcel naznačiť, že ani jeden nemáme na tú jazdu prilbu ani vek.
Minuli sme divadlo a cez námestie sme sa viezli úplne na koniec. Cez koridor ľudí priamo k voľnej lavičke. Keď som sa napil vody z fontánky, čo tam tečie, sadli sme si. Na bicykli jazdím opatrne, pomaly šliapem do pedálov. Cestu neplánujem, kopce obchádzam a teším sa keď vietor fúka do tváre. Niekedy si spievam. A zásadne beriem stopárku, jednu určite.
