Pozoroval som ich pohyby rúk, i to ako hrebeňom podberali vlasy, ako sa snažili rozčesať vír z ktorého rástli. Počúval majsterku, ako slovom navádza dievčatá čo majú urobiť. Sledoval to, ako naprázdno, dlaňou, napodobňovala pohyb strojčeka na strihanie, aby to na krku bolo dostratena.
Časom, som už vedel toho dosť. Začal som strihať kamarátov. Nožnicami i elektrickým strojčekom. Podľa priania a postupne som sa zdokonaľoval. Kamarátkam som podstrihával končeky vlasov. Odľahčoval ofinu. A trúfal som si čím ďalej viac a viac. Začal som dievčatám farbiť vlasy, vytvárať letný zostrih, radikálny, svieži.
Jedno popoludnie som zobral malé zrkadlo a ostrihal som sa sám. Išlo to ťažko, kým si myseľ privykla, ovládať ruky naopak. Bol som pripravený na tie najnáročnejšie strihy, a tieto skúsenosti som po rokoch využil.
Strihával som otcove vlasy. Jemné, ako páperie. Obchádzal prázdne ostrovy z chemickej terapie. Tvaroval účes z poddajných trsov. Prekrýval ostrovy kože, kde vlasy nechali priestor napospas osudu. Odstrihol necelé milimetre, prstami dvíhal pod strie nožníc priesvitné vlasy. Pridržal bradu, aby sa videl v zrkadle. Strihával som mamu, najkrajšie vlasy na svete. Z tej pýchy, strieborné nite, pevné no stále husté, vzdorovité. Po odstrihnutí sa rozprskli vzduchom. Leteli a trblietali. Ako kvapky dopadali na ruky, na zem a do očí, kde sa leskli.
Dosiahol som na vrchol. Oni už takí ostanú navždy. Zanevrel som na strihanie a nechal som aj svoju hlavu na pokoji. Už som mal dlhé vlasy, keď som čakal v holičstve. Ďalší prosím; zahlásil holič a sediaceho pred zrkadlom ma prikryl plachtou a zaviazal mi ju okolo krku.
