Nad trávou ešte hmla. Pes nás niekoľkokrát predbehol, rozrážal ňufákom vzduch a zrážal na zem chrobákov, ktorí sa pokúšali vyliezť po rastlinách čo najvyššie. Ráno tam býva neskutočné ticho. Ani psí beh nerušil. Vo vzduchu bolo cítiť vlhko, zhnitú trávu a neviditeľné huby.
Kráčali sme pomaly cez ten priestor. Bol by som za to, kráčať takto dlho, neprestajne, bez únavy a bez akýchkoľvek iných pocitov, ako tých, ktoré vznikali iba tam. Na konci lúky je kanál, rastú tam bodliaky a nízke kríky. Pes vybehol z toho porastu a štekal.
Poskakoval na predných. Skuvíňal, volal nás, aby sme sa predrali za ním. Rozrazili sme cestu v bodliakoch gumákmi a prišli za psom až tesne k nehybnej vode. Pás kalnej vody od východu po západ. Pes do nej skočil a preplával do stredu, kde hrýzol do igelitu, ktorý bol zaseknutý do suchého konára. Otec si vyhrnul rukávy na košeli a vošiel za psom do vody. Siahala mu nad kolená.
Bola to igelitová taška zviazaná na veľký uzol. Na brehu ho rozviazal. Nechal ju otvorenú ležať na zemi a vyrovnal sa. Pes bežal chvíľu okolo nás, akoby nevedel čo robiť. Nakoniec sa odvážil, prišiel k tej taške a začal olizovať štyri nehybné štence, ktoré tam ležali skrútené do klbka. Vyzerali ako vylúhované čajové vrecúška.
Cestou naspäť sa už ticho niekam stratilo. Bolo počuť traktor, cirkulár a z jedného komína zo vzdialených domov sa valil biely dym. Prešli sme veľký kus cesty a na huby celkom zabudli. Otec držal v ruke igelitovú tašku, mokrý a zamyslený. Hneď po návrate zobral z garáže rýľ a pod starou hruškou vykopal hlbokú jamu. Vybral ich z tašky a položil na samé dno. Rýľ zastokol do zeme. Odliepala sa z neho nalepená hlina a tráva.
Potom sme sedeli na lavičke, pes mi ležal pri nohách s vyplazeným jazykom a zlepenou srsťou. Otec vedľa mňa, už čistý, prezlečený. Čakali sme kým sa všetko prebudí, kým slnko vylezie vysoko a vysuší gumáky vypláchnuté čistou vodou.
