Potom ju videl, ako obrovskou drevenou varechou mieša obsah veľkého kotla. Z vedľajšieho nabrala na malú lyžicu polievku, ochutnala a spokojne sa na neho usmiala. Sedel na stoličke pri okienku a pozeral na mamu, ako na vozíku roznáša taniere naložené jedlom. Odnášala prázdne lesklé nádoby, z ktorých si anjeli naliali do tanierov polievku. Servítkou utrela pusu anjelovi, ktorý mal ruky spustené pri tele. Ďalšiemu pomohla s lyžicou. Bola ich plná miestnosť. Sedeli pri stoloch, pohybovali sa pomaly. Mali biele vlasy a oči plné pokoja. Niektorí mali na hlavách šatky. Mama kráčala medzi nimi a pri každom sa zastavila. Podala, prehovorila a pohladila. Tak ako jeho. Jeho mama sa starala o anjelov. Potrebovali ju. Mali ju radi. Keď odložila všetky taniere, položila ho na zem. Držal ju za ruku a opatrne kráčali po schodoch, na chodbu, kde boli dvere do anjelských izieb. Zaklopala a pýtala sa, či niečo potrebujú. V jednej izbe ležal anjel na posteli prikrytý paplónom. Mama k nemu prišla, pohladila ho po tvári a anjel jej tu ruku chytil a stisol. Niečo povedal, no bolo to tak potichu, akoby to neboli ani slová. Jeho mama tomu šepotu rozumela. V ďalšej izbe anjelovi sediacemu na posteli chvíľu česala vlasy. Boli biele, čisté. Ako závoj. V škôlke to nikomu nepovedal. Bolo to jeho tajomstvo, myslel, že ak by to prezradil, anjeli by ostali sami.
Bolo to prvé čo si pamätá a vie, že posledné čo zabudne. Dnes má jeho mama biele vlasy. Má ich husté a nepoddajné. Pohybuje sa pomaly, oči má plné pokoja a lásky. Z jej dlaní sa cit nestratil. Rozumie mu. Sedeli na balkóne, vravel jej o vlasoch, spomienke a pozerali na ulicu. Málokedy vládze ísť von a tak veľmi by chcela. Pozerá na ľudí pri prechode pre chodcov, na deti, ako sa hrajú na ihrisku. Vidí postavy, ako blúdia po uliciach. Dozerá na všetkých, bezmocne, zúfalá z malého priestoru balkóna, zo staroby, ktorá je iná ako myslela. On počúva čo mu vraví. Jej tiché slová. Začína tomu šepotu rozumieť, tým hlbokým slovám, z malých písmen pokory.
