Bola takmer tma. Okná domov svietili ticho na štrkovú cestu. Cez jemné záclony, alebo len tak, cez sklo, odhaľovali okná krásny život obyčajných ľudí. A domy cez komíny vypúšťali dym voňajúci človečinou. Mesiac svietil na nich, osamelých, oboch vzdialených od domova. Museli ešte prejsť hodný kus za dedinu, do strmých kopcov. Nechať svietiť poslednú lampu na dlhej stonke. Odbočiť na poľnú cestu tvorenú z dvoch vyjazdených žľabov, od kolies rebrinákov. Starká zastala. Vyzula si čierne topánky na nízkom podpätku a prezula sa do trampiek, ktoré mala schované vo veľkej čiernej taške.
Kráčalo sa ľahko, chvíľu do kopca. Vedľa breziny a potom odbočili zo širokej cesty na úzky chodník do lesa. Mesiac svietil a oči si na šero rýchlo zvykli. Chodník bol svetlý na začiatku, tam je ešte noha istá, smelá, krok je rýchly. Napokon stmavol a jeho línia sa stratila v koberci lístia a konárov. Starká sa pozerala po okolí, nie strachom, skôr atmosféra lesa ju lákala, hoci mali naponáhlo. Občas pozrela cez vrcholce stromov, na tmavú oblohu a vedome hľadala mesiac, pozrela na jeho okraje, na pravidelnosť kruhu, či mu niečo nechýba. Pozerala, ako ho veľký tmavý mrak pomaly schováva. Nastala tma. Taká hustá, že bolo vidno nič.
Chlapec zacítil ruku starkej na ramenách a potom jej dlaň vo svojej. Strach ktorý ho premohol, nemohlo nič upokojiť viac, ako to teplo a istota jej stisku. Starká však kráčala ďalej, tou tmou. S istotou ťahala opatrne chlapca za sebou, ktorý okamih neveril a tak drobčil po neviditeľnej ceste, za ňou. Otváral oči tak ako len vedel. No jediné čo dosiahol, boli slzy, ktoré nemali príčinu a tak rýchlo vysychali na jeho lícach. Počul ako šumí les, starkej dych a praskot pod nohami. Cítil, ako sa mu do prehnitého lístia zabárajú topánky, ako z nich vytláča vlhkosť a pach. Nevidel nič, no počul i to, čo do vtedy nikdy.
Kráčali takto vo dvojici hodnú chvíľu, tmou sa dostali na rovinu, mrak odkryl mesiac a všetko na okolí osvietil tým zvláštnym svetlom. Tma pominula. Starká pozrela na chlapcovu užasnutú tvár plnú otázok. No vyslovil len jednu, spýtal sa jej či to bol zázrak. Povedala: „Nie, to nebol zázrak. Zázrak je tam." A ukázala na dom obkolesený budovami. Ukázala na malé údolie vyrezané do kopca. Ukázala na to miesto, ktoré bolo jej domovom.
