Dlhý tieň ukazoval na jediné miesto na zemi. V tom tieni viedli dlhé schody do budovy na návrší. Tam takmer každý mal sklonenú hlavu. V drevenej lavici ju s pokorou skláňam tiež, nik ma nevyzval, nik ma neprosil, lež v prosbe, ktorú sa narýchlo učím, tlmočím náhlu potrebu, dozvedieť sa viac. Aj o dlaniach, ktoré boli v tajomnom spojení.
Drevo dávno lakované vysokým leskom vŕzga na koži, na predlaktiach necháva stopu, časom sa vstrebe, nezanechá nič trvalé. Hľadám rukou v lavici ošúchanú knižku, viazanú v koži, s väzbou šitou ručne. Pôsobím neisto a placho sa skrúcam, aby som očami dovidel kam vkladám ruky. Bola tam, s nepatrným prachom cez zlatú razbu na obale. Bol som v pokušení zobrať ju. Schovať pod tričko a odísť.
Ako jeho mama. Modlitebnú knižku vždy nosil so sebou. Tú istú, keď mu ju dala. Niekoľko miliónov kilometrov bola nosená, tam a späť. Akoby nemala možnosť ocitnúť sa v ďalších rukách, nechal ju tam. Listoval som v nej, na tej lavici, stranu po strane. A čakal na zázrak. Lúč slnka menil farbu, keď vnikal farebnými sklami výplne okna. Trieštila sa jeho sila, no i tak prechádzal pomaly celý priestor. No i tak v tom prezlečení nenachádzal miesto, kde by ostal stáť.
Keď som odchádzal rátal som schody. Boli rozpálené od slnka, betón v strede zbrúsený od podrážok. Videl som všetky farby, ako pred tým. Len šero vytváralo dojem, že prestali existovať
