Netuším prečo mi tvoja kabelka zvykne volať z tvojho telefónu. Telefón zazvoní, ja zdvihnem a celkom neočakávane žiaden hlas. Len také to kabelkové prevaľovanie. To, ako sa peňaženka obtiera o kľúče a ten päť kilový zväzok kľúčov svojsky vzdoruje. A množstvo iných zvukov, ktoré vyprodukuje v nej uložený príručný zverák, sada skrutkovačov, vlhčené utierky, nafukovačka, uterák na vlasy, šľapky na pláž, fén, lesk na pery, žehlička, spoločenská hra petang a množstvo iných vecí o ktorých len tuším, že sa v kabelke ukrývajú.
Čudujem sa prečo mi volá. Naposledy keď som kabelku strážil, mal som ju položenú pekne na kolenách, tak som sa jej citlivo spýtal, prečo. Mlčala, nepozrela na mňa, ramienka ovisnuté. Viem, máš to ťažké, utešil som ju. Mám tvoju kabelku rád, aj keď ma občas len tak vytočí.
Sedel som tam, tŕpol, kabelku chránil telom, hoci odcudziť by ju dokázala len partia vzpieračov. Ale bol som tebou poverený strážiť, tak som strážil a cítil som sa celkom poctený. Vtom v nej zazvonil telefón a mne hneď bliklo, pokyn bol jasný, zdvihni, keď bude niekto volať. Otvoril som ju a nahmatal blikajúci aparát. Prisahám, oči som cudne otočil na inú stranu ako obsah. Hovor som prijal a priložil som si aparát k uchu. Prosím, povedal som do mikrofónu a nič, žiaden hlas. Na druhej strane linky som počul, len mne dôverne známe, kabelkové zvuky.
Vtedy mi telom prebehli zimomriavky a ja som pochopil, že som bol svedkom mimoriadnej udalosti. Okamihu, ktorý vo svete ľudí nie je známy, pretože zo života kabeliek, napriek pokročilej hodine a vede, vieme tak žalostne málo. Stal som sa svedkom toho, keď sa kabelka pokúsila dovolať inej kabelke.
