Niečo sa zmenilo, ešte sa to nedá pomenovať. Dá sa o tom iba hovoriť. O tom, že niečo uniklo kvôli nedostatku času. Sú s toho len kúsky viet, ktorých rozpačitosť sa ničím nedarí zmierniť. Deti vyrástli nad stanovenú hranicu, ale nezmenili sa.
Dvaja bratia, čo sa prisťahovali cez prázdniny, sú ako všetky deti. Nevládzu otvoriť dvere do domu a pred prechodom pre chodcov stoja na špičkách, obzerajú sa či môžu prejsť. A ešte sa držia za ruky. Akoby sa báli, že sa stratia. Majú prízvuk smerom na východ a v očiach takú zvláštnu úprimnosť. Ešte ich mesto nedostalo. Spomeniem si, ako som sprevádzal moju sestru zo školy. Kamaráti zo sídliska na mňa volali a ja som mal pocit, že o niečo veľmi dôležité prichádzam.
Sestra sa ma pýtala čo má povedať svojim spolužiakom, keď si z nej v triede uťahujú. Radil som jej. Smiala sa, až sme po ceste domov museli niekoľkokrát zastaviť, lebo cez slzy poriadne nevidela na cestu. Vedel som, že raz pôjde z tej školy sama. Tak, ako som vedel, že sa vždy budem pozerať či ju nezbadám. Že vždy budem na ňu myslieť, aby sa šťastne vrátila domov.
Stretol som tých bratov v potravinách, ten starší platil a drobné vrátil do veľkej dámskej peňaženky. Vložil nákup do tašky a natiahol mladšiemu kapucňu pršiplášťa. No vonku bolo len torzo studeného dažďa, ktorý ustal. Na chvíľu zasvietilo slnko. Išiel som svojou cestou. Ešte som ich zbadal. Ten starší schoval svoj dáždnik do tašky. A potom z brata vyzliekol pršiplášť, ako z nezrelého jablka šupu. A pod ním bola dužina, ručne pletený sveter s veľkými okami.
