Keď ich išiel zaštepiť zavolal ma a dal mi do ruky nôž so zahnutou čepeľou. Doberal si ma, aby som sa neporezal. Nôž vyzeral hrozivo. Pri dvoch pahýľoch, ktoré trčali zo zeme mi dal do ruky štep a povedal aby som zarezal. Prstom s hlinou za nechtom mi ukázal ako. Oprel som sa z celej sily, ale bol som malý a slabý na taký rez. Ostrie vbehlo pod tenkú kôru a ďalej sa nedalo. Uškrnul sa. Zobral nôž a jediným pohybom odfaklil šikmým rezom kus dreva. Potom mi dovolil pozerať sa. Keď bolo hotovo, vylial som vodu z kanvy kam nakázal. To bolo dávno. Pred rokmi. Nevidel som, ako tie stromy rástli.
Vždy sa správal odmerane, povýšenecky. Mal recept na všetko a len to čo povedal a spravil on, bolo jedinečné. Videl som, ako tam stojí pod stromami no nepozdravil som ho. I keby som to spravil, neodzdravil by. Stále som pre neho sopliak, ktorý chodil cikať za dreváreň. Má cez sedemdesiat a už nevládze chodiť dozadu na políčko zalievať zeleninu. Rozhodol sa, že vyrúbe tie dve jablone, zorie a nasadí hneď pri dome.
Sadol som si na lavičku pod čerešňu. Pozeral som na neho, ako tam stojí, opretý o palicu, so sekerou spustenou k zemi. Nebadane sa predklonil a so zdvihnutou sekerou objal kmeň jablone. Potom ukročil a objal i druhý. Otočil sa, zbadal ma. Vyrovnal sa. Keď kráčal ku mne, dokázal sa opierať o tú palicu tak, ako by mu nepatrila, sťaby ju niesol pre mňa. Sadol si oproti mne a na drevený stôl položil sekeru. Bol iný ako obvykle. Nepýtal sa čo robíme v meste za hlúposti. A nezačal ani tým, že má malý dôchodok.
Po chvíli otočil porisko sekery na mňa. Nechal som tú sekeru tak. Nebolo to o sile. Vládal by ich vyrúbať, keby to dokázal. Prekvapil ma, neobjal len tie stromy. Sedel a drobil si spod nechta hlinu so sklonenou hlavou. Celý život kdesi zavŕtaný, vyliezol von. A vôbec sa na mňa nedokázal pozrieť.
