Malé symetrické polená s čistou štruktúrou sa dajú naštiepať poľahky. Horšie to je s kusom dreva, na ktorom sa kôra krúti, samý suk a hrča. Kálanie dreva som si nechal na popoludnie a vybral sekeru s dreveným poriskom. Dobre sedí v rukách a každý zásek je v nich cítiť.
Vôňa drevárne a obrovský dokaličený klát na sekanie, to bola koncertná sála a ja som udával rytmus ostrím nástroja. Menil som na drobné drevené bubny lesa. Zvuk vysušených vlákien, ktoré sa železom a energiou oddeľovali od seba, rezonoval v ušiach.
Najskôr som vyberal tie, čo pôjdu ľahko. Skúseným pohľadom som bral z kopy. Pošli na štvrtiny, i na viac častí, lebo som mal stále na pamäti veľkosť dvierok do pece. Vratké kusy som nechával na potom. Nechceli na kláte stáť bez opory, bolo nutné ich pridržať a v poslednej chvíli ruku odtiahnuť, pred blížiacim sa ostrím sekery.
Skúšal som aj veľké kusy. To už vyžadovalo určitú zručnosť. Sekera napriek vynaloženej sile ostala takmer vždy zaseknutá, bolo nutné ju aj s kusom dreva nadvihnúť, vo vzduchu otočiť a udrieť o klát železom. Drevo vlastnou váhou narazilo na ostrie a rozpolilo sa. Občas. Niekedy som musel pohyb zopakovať. Polovice lietali vzduchom, pri dopade narážali do dreva ležiaceho na kope. Zaznieval drevený triangel a činely z kôry stromu.
Nazbieral som vrchovate do prúteného koša, odniesol do chalupy a uložil k peci. Jedno polienko som hodil za kovové dvierka, na pahltné ohnivé jazyky. Popíjajúc meltu z hliníkovej šálky sledoval, ako si oheň drevo osvojilo, hralo sa s ním a ten dej premietalo na stenu miestnosti. Na druhý deň som sa vrátil z požičanej chalupy do mesta. Začmudený dymom, unavený lesom som sa pyšne niesol domov.
