Chcel som do seba dostať slová, pospájané písmená, no nedalo sa. Ani hudbu som nedokázal vnímať. Prechádzala mnou bez toho, aby tónina uviazla. Ani farby nedokázali zmeniť tú šeď. Myslel som, že to prázdno vo mne vzniklo tak, že sa niečo stratilo.
Obliekol som sa a odišiel do mesta, v zime, čo mi vysúšala tvár a do červena farbila pokožku i na rukách. Ochladilo sa náhle, zo dňa na deň dobehla zima december. Na trhoch na námestí v stánku sekal chlap turecký med sekerou. Vyzeralo to hrozivo, nebezpečne. Predavač si bol toho vedomý, po údere odliepal z čepele malé kúsky, ktoré sa tam nalepili. Aj stánok so slivkovým vínom bol akoby v slepej uličke schovaný, aby ho niekto objavil, kto už ochutnal všetko a ten názov pre nápoj podvedome lákal k ďalšej skúsenosti. A anjeli. Bolo ich tam veľa, s krídlami dohora, s rukami v modlitbe, alebo s dlaňou k nebu v malej prosbičke. Ich špicaté krídla ma prekvapili. Narúšali jemnosť postáv, no pridávali figúre akčnosť. Schopnosť konať okamžite. Kráčal som preč s rukami vo vreckách. Párkrát som započul otcov hlas. Zbadal som jeho tvár, ktorá sa podobala, kým som nezaostril. Prázdno nevzniklo tak, že by sa niečo stratilo. Bol to priestor navyše a ja som nevedel čo s ním.
Prešiel som mesto skrz. Znie to velikášsky, ale je to reálne. Prešiel som ho niekoľkokrát. Vracal som sa vždy na Kamenné námestie pred obchod. Tak nechtiac som si dodával odvahu, pretože som vedel, že tam budem musieť vojsť a kúpiť čo treba. K určitej hranici sa automaticky zoradili udalosti, chvíle i okamihy. Nedalo sa s nimi nič urobiť. Udiali sa. Potom už bolo nutné vstúpiť do deja, od tej hranice je dovolené meniť sa.
Keď som sa vracal domov vo výťahu som stretol „Ježiška", muža s hromadou balíkov v červenom papieri so zvončekmi. Usmieval sa na mňa. Povedal, že kým sú deti von pašuje ich do bytu, kde sa ich chystá schovať. Nepýtal som sa, kde ich mal schované dovtedy. No došlo mi, čo stým prázdnom, ako s ním naložiť.
Potom som stál na balkóne, dofajčieval som škatuľku zápaliek v ten deň. Ako guru s veľkými rozhodnutiami, činmi. No tak malý, že som nedočiahol ani na svoje oči. Všetkých štyristopäťdesiatšesť okien sídliska, na ktoré som dovidel, boli zhasnuté. Rozbaľoval som si spomienky. Premietal v hlave filmy. Stál som tam v župane a s novým čiernym šálom na krku. Potajme, len tak v tme s malým zhasínajúcim svetlom cigarety.
