Nepodarilo sa nám odrezať presne. A preto bicykel počas jazdy podskakoval, na miestach, kde medzi koncami hadíc ostávalo voľné miesto. Jazda na ňom deformovala tvár do grimás, rýchlejšia jazda navodzovala pocit beztiaže. Dedo čo býval na prízemí doniesol volant z auta, čo našiel na smetisku. Pomocou dvoch veľkých železným podložiek volant pripevnil namiesto riadítok.
„A teraz čísla chalani, nadiktujte mi čísla. Cítim, že teraz sa to podarí." Povedal sediac na lavičke z papierikom a ceruzkou v ruke. Vraj celý život podával športku. Diktovali sme mu ich, naťahujúc sa o autobicykel. Tie čísla sme mu radili pravidelne. No najskôr si zastrieľal z luku, ktorý sme vyrobili, alebo vykopal na pieskovisku tunel holými rukami. Keď bola éra chodúľov, tak si ich požičal a prešiel na nich celú ulicu.
Nedarilo sa mu. Aj nás to chalanov mrzelo a verili sme, že keby skúsil, len tak z vlastnej hlavy, vyhrá. Keď sme s ním hrali guľôčky, chceli sme mu naznačiť nech skúsi sám, ale začal vyhrávať. A z desiatich hlinených čo sme mu požičali, mal zrazu štyri železné. A potom aj pri futbale, ale obral ma o loptu a dal gól.
Potom prišla taká doba, keď bol iba v okne. Pozeral smutne na ulicu a nehovoril vôbec nič. „A čo čísla?" Kričali sme na neho. Usmial sa a povedal, že my sme čísla a poriadne.
Odsťahoval sa a do jeho bytu sa nasťahovala mladá rodina. Mali syna, no bol malý a spával v kočíku pod oknami. Museli sme chodiť okolo neho po špičkách. Jeho otec bol totiž tak vysoký, že by dočiahol z okna bytu na chodník vedúci do domu.
Po mesiaci prišiel list. Doniesol nám ho ten vysoký chlap, čo sa nasťahoval do jeho bytu. Vraj sa má dobre. Za domovom dôchodcov majú park a vynikajúco varia. Písal, že príde keď napadne sneh, že sa budeme sánkovať, tak nech ho úplne nevyjazdíme. Pre moje šťastné čísla. To bolo napísané na obálke.
