Staré stromy rástli vedľa chodníka v rovnakej vzdialenosti od seba. Boli ešte z čias, keď záležalo na symetrii. Koruny sa im hýbali vo vetre, listy nevydávali žiaden zvuk. Mohlo to byť vlhkom, voda sa držala na listoch. Nevesta v bielom žiarila a ženích udával krok. Myslel som, že ľudia sa už neberú. Že už neveria ako kedysi, zbytočne som premýšľal. Žiaden iný dôvod prečo sa dvaja berú, ako láska, ma nenapadol. Ešte chvíľu boli ženích a nevesta. Obaja mlado odpočinutý a zdravo smelí na čokoľvek.
V kostole medzi domami, v takej zvláštnej krivej uličke bolo plno. Ružové líca detí, vyštípané od prstov starých rodičov sa naháňali medzi lavicami. Nie dlho, neprestajne, len kým zaznel organ. Farárka mala príjemnú tvár a biele ruky. Prstami smerovala na mladých a potom ku streche kostola, vypočula sľub. Pár úsmevov a spev. Spev ženy. Jej hlas mi vletel do srdca. Clivota rozochvená oktávou mi pohladila kožu. Hlas sa odrážal od stien a smeroval dole do lavíc, kde tíchol priamo vo mne. Obzrel som sa a pozrel hore k organu, ale nikoho som tam nevidel.
Pred kostolom fotograf schovával úsmevy všetkých do pamäti. Navodzoval ich smutným slovom profesionála. Tam som ju zbadal, tušil som, že je to ona. Zdravila známych a niekto zložil poklonu jej spevu. Stál som tam s koláčom v ruke a sladkosť posledného sústa mi vrazila do nosa. Pozeral som priamo na ňu.
„Poznáme sa?" Spýtala sa, keď prechádzala okolo a zastala.
„Nie." Odpovedal som rozpačito. Potom sme sa fotili na spoločnú fotku. Budeme všetci na nej nehybne stáť niekoľko rokov. Okraje zožltnú. Bola to pekná svadba, poviem si, keď budem po rokoch na ňu pozerať.
