Rozplynuli sa davy v intimite prestretých stolov, kde ich plameň sviečky nasvietil do vianočnej mimiky. Premýšľal som o novoročných predsavzatiach, o sľuboch voči sebe, o schovaných plánoch v krátkej eufórii blížiaceho sa nového roka. Ešte nezačali odčítavať čas, ešte je miesta dosť, zmeniť priestor. Vrabec skákal predo mnou a jediné čo mnou pohlo, bola radosť, že to nie je lačný holub so svojím chvením v krku, v túžobnom očakávaní.
Svedomie je jediné čo pri človeku ostáva, čo zhasína vedno s ním, čo trápi a núti myseľ napäto čakať na ďalšiu žalostnú vzpruhu. Ani absolútna čistota neochráni od zŕn, z ktorých sa nakŕmi.
A potom som zabočil viac doľava, spod tých opŕchnutých stromov. Všetky stánky rozobrané. Zimou mi slzili oči, odvážne som sledoval chlapov, ako ukladajú všetko na vlečky. Tie potom odvezú preč a na jeden rok niekam schovajú.
Bolo tam prázdno, až na tých chlapov. Skôr než som začal premýšľať o novoročných predsavzatiach, snažil som sa, vybaviť si všetky tohtoročné chyby, niektoré sa sami núkali, predbiehali sa v myšlienkach. Ako náplasť ma potešil stánok a tam pečené gaštany a zemiaky. Jediný na celom námestí.
„Osem gaštanov je koľko gramov?" Spýtal som sa predavača v čiernych rukaviciach. Pozrel na mňa a povedal, že mi pokojne predá aj štyri gaštany, ak budem chcieť. Zobral som dvesto gramov. Rozoberal som ich a po jednom jedol, ešte vriace mysliac na každý svoj prešľap tohto roku. Niektoré boli úhľadné, niektoré sčerneli tepelnou úpravou. Akoby ukradnuté, schovával som ich do zabudnutia vlastného okamihu. Horkasté i sladké doznievali na podnebí. Obišiel som katov dom, prešiel ulicou a potom som sa vrátil pre ďalšiu várku.
