Podľahol som ilúzii definitívneho splnenia svojho sna. S pateticky pokrčeným myslením, s vyvrátenou tvárou k oblohe. Sformuloval som, do pochopiteľnej vety to dôležité a nezabudol na záver slovo ďakujem, to aby bolo zreteľné, že očakávam len pozitívnu odozvu. Očakávať nemožné je logické, nič nebráni tomu, aby prianie bolo riadne vyzdobené, pridám akékoľvek šperky.
Hviezdy nastúpené na kraji neba, netrpezlivo skúmajú povrch zeme. Podľa množstva očí, netrpezlivo svietiacich do neba, rastie ich sebavedomie. Rozhoria sa ich dômyselné jadrá a potom im doručia pokyn do tajomných schránok. Skočia do tmavého priestoru, bezhlavo dole. Zanechávajúc voľným okom viditeľnú stopu. Žeravé stopy hučia, prskajú iskrami, ten zvuk ale nie je určený pre niečie uši. Je spontánnym výsledkom voľného pádu, je to intímna akustika dôverností.
Vyber si, rýchlo sa rozhodni. Náhodne zaostri na nekonečno. Vlož do toho všetko, odriekaj ticho. A potom mlč. Chvíľu ju ešte sleduj, zaslúži si tvoju pozornosť. Počúvaj ako zasyčí, keď zhasne na kraji sveta. Ak neveríš, nikdy to neskúšaj. Mechanizmus takých okamihov, odhalí tvoju nedôveru s ľahkosťou a mohlo by sa stať, že sa ti to prianie splní.
