Pil som babkin čaj a pozeral von oknom na dvor, stmievalo sa. Veľmi som sa tešil na ráno, mal prísť otec. Sľúbil mi, že keď príde, postaví mi snehuliaka a budeme sa sánkovať. Málokedy bol doma. Mama vravievala, že zachraňuje svet a ja som jej veril. Slamený matrac podobnou zavŕzgal vždy ked som sa nadýchol. Uspávalo to a hrialo, ako babkine dlane. Boli drsné a plné lásky zároveň.
Ráno, keď som vstal bolo už slnko na oblohe. Pozrel som von oknom. Stál tam otec a snehuliakovi robil hlavu. Oči mal urobené s kôstok čerešní. Aj konár mu trčal z ruky. Otec prišiel za mnou do izby, napriek mojej chorobe ma naobliekal a išli sme von. Tam ma posadil na sane. Ťahal z jednej strany dvora na druhú. Ostro vyberal zákruty a ja som sa smial a bál, aby som nevypadol. Páčilo sa mi také sánkovanie. Trvalo dlho, až kým sa snehuliak na okennom ráme neroztopil. Otec ho urobil z námrazy mrazničky. Bol malý ako dve pingpongové loptičky, ale vyšší ako ja.
Po dvoch týždňoch napadol prvý sneh tej zimy. Bol krásny biely a prikryl všetko hrubou vrstvou. Pod stromček som dostal naozajstné lyže. Otec zachraňoval svet a mama večer, keď sme my deti sedeli s hlavami v nových farebných knižkách, sypala na vanilkové rožky práškový cukor cez malé sitko.
