Vietor nás česal narovnako. A chlad z vody cez lávku nám podobne maľoval líca. Pozrel som dole. Medzi dvoma člnmi dve lodičky, špicami proti prúdu. Pripravené na vietor, ktorý mal zafúkať od západu. Chceli sme ho vdýchnuť do seba. Vraj to zabolí osudovo. Prichádza jeseň, myšlienok je menej, spomienok je viac. Voda sa pod nami bláznivo točila a narážala do mostného piliera. Keď narazila do múru, vyprskla mokré kvapky oproti nám. Počestná vlhkosť hladiny, však vysoko nedoletela.
Pri móle kotvila loď. Bola veľká. Skladacie lôžka boli rozložené a nastavené na neviditeľné slnko. Zelený poťah na palube imitoval pohodu. V šedom odtieni toho dňa, pôsobil ako náplasť. Stál tam chlap v bielej košeli a pozeral na vodu. Voda je zvláštna. Je nudná, všedná pokiaľ ju prehliadneš. Ako pocit, ktorému nevenuješ pozornosť. Na konci lode, na spodnej palube stál chlap a v mastných rukaviciach naprával hrubé železné lano. Nedarilo sa. Zobral kladivo a búchal. Zvuk zaznel neskôr, ako ľútosť.
Mesiac na oblohe mal kúsok ukradnutý. I z toho dňa už viacej chýbalo, ako predvčerom. Ľudí poschovával chlad. Skrehnuté prsty sa zohriali. Červeň z líc sa stratila. No ten pocit, ako prichádza jeseň, ten pretrvá. S clivotou, aká k nemu patrí.
