Cesta to je jednoduchá, gravitácia sa postará o všetko a doteraz nepreskúmaná vôľa vody prekoná všedné prekážky. Za domom som si pohľadom vytýčil svoju cestu, viedla do kopca. Pretínala sneh a drobné potoky vody čo zmiznú s poslednými chladnými dňami a vyplašenou zimou zaliezajúcou pod nechty.
Vedel som, že za kopcom je mesto kde nasadnem na autobus. Už som v ňom sedel a v databáze všednej malosti zoraďoval nové, drobné kúsky do pamäti. Ťažko sa mi kráčalo, cesta to bola únavná. Premočený terén ma zdržal, zastihla ma tma. Zakrádala sa od chrbta, tlačila oblohu k zemi. Tlmila ľahko poznateľné zvuky a ponúkala záhadné, ktoré s kulisou tmy dramaticky rušili môj pokoj.
Najhoršie to bolo v lese. Vedel som že má koniec, že čochvíľa pomedzi pne stromov zachytím dráždivé svetlo mesta. Opakoval som si, kráčaj rovno, priamo po priamke. Ale tak nedokáže kráčať nik, každá cesta je vlnovka.
Prišiel koniec lesa i mesto. A na moje obavy, že by som tam blúdil celú noc som zabudol, len čo som nastúpil do autobusu. Odkiaľ idete, spýtal sa ma šofér. Ale... a hodil som hlavou za seba. Narátal mi cestovné a podával lístok. A dobre sa išlo? Dobiedzal, spovedal neznámeho. Veď ho už nechaj tak, ozval sa chlap sediaci na predných sedadlách. To je jeho vec, nevidíš aký je vyplašený.
