Prešiel som byt niekoľkokrát a pozeral na všetky tie drobnosti, ktoré nehybne stáli na svojich miestach. Žiaden pohodený sveter, či šálka na kuchynskom drese. Všetko bolo na svojom mieste. Tak, akoby mama pravé odišla.
Vedel som, že zobrať si všetky veci, ktoré mi niečo hovorili, je nemožné. Sklenená váza s brúseným cibuľovým vzorom, dóza na cukor, rám s fotkou, župan... Otvoril som skriňu s oblečením. Oblečenie i posteľná bielizeň boli tam, precízne uložené, usporiadané farebne i podľa akejsi šablóny, ktorej som nevedel porozumieť. Zasúval som dlane medzi naukladanú bielizeň, opatrne, pomaly som ich hľadal. Boli tam, našiel som ich asi tucet. Rôznofarebne kúsky mydiel, niektoré, ako okruhliaky pozbierané na brehoch neznámych riek. Pár z nich tenké, ako žiletky. Rozmanitá vôňa detstva, života. Jej čistota, alchýmia všednosti. Tajomný pôvod vône.
Obliekol som si mamin sveter a sedel na posteli. Kvetinová vôňa sa uvoľňovala z jeho vlákien a rozplývala v byte. Nemôžeš si zobrať všetko; pulzovalo mi v hlave. Mnoho vecí, musíš jednoducho nechať tak. Smútok je neopodstatnený strach, že zabudneš, napadlo ma. Všetko dôležité, ale už máš dávno pri sebe.
