V lekárskej správe uvedený čas, hodina po polnoci, ma trochu vrátil do reality. Diera v žile prikrytá vatou a prelepená leukoplastom, tlak odfučal do zabudnutia. Všetok personál bol nečakane mladí a prekvapivo prívetivý. S humorom, trochou medikamentu, no hlavne slovom, ako účinným liekom aplikovaným primeraným spôsobom a s dostatočnou mierou.
Ešte ma občas prepadne strach, ako keď sa náhle otvoria dvere a vystúpi z nich v sprievode doktora stará žena. Posadí sa vedľa mňa, vypočuje si slová a ostávame tam len my dvaja, vytrhnutí z noci. Nachystaní pokračovať v živote tam, kde nastala krátka prestávka. Žena má pod hrubým kabátom nočnú košeľu.
O chvíľu pre mňa prídu mladí. Povie náhle žena, prepadne ma strach a rozbúcha sa mi srdce. Nahlas dýcham a chvíľami mám potrebu zaklopať na tie privreté dvere. No odchádza to plynule a ten pocit sa stráca, ešte dlho mi budú znieť v hlave doktorove slová, ešte dlho ma budú doliečovať z priveľmi rozbehnutých dní.
To je fajn. Poviem len tak, lebo hlas sa mi stále chveje a dlhšia veta by ma mohla rozrušiť.
Zapletiete mi vrkoč? Spýta sa prekvapivo žena a pozorne mi pozerá priamo do očí. Nechcem aby ma takúto videli keď prídu. Nenalieha, jej hlas je pokojný.
Nikdy som nezaplietol poriadny vrkoč. Táto úprava vlasov ma dôsledne obchádzala. Vlasy som česával, podstrihoval rozštiepené konce, vymýšľal účesy alebo farbil na milión rôznych odtieňov. Zvyčajne som mával z toho zafarbené konce prstou, pretože ochranné rukavice ktoré sú pribalené v škatuli s farbou mi boli vždy malé a farba na vlasy sa nedá len tak umyť. Pri platení v obchode, alebo na miestach kde človek musí predviesť svoje ruky, aby dosiahol ciel svojej činnosti, som ukazoval na gaštanový odtieň na ukazovákoch, pigmenty domnelej hrdze, krikľavo červenú na palcoch aj čiernu farbu za nechtami prstov. Ľudí to zvyčajne privádzalo do rozpakov, v očiach mali otázku, či hygiena rúk nemôže byť dôslednejšia, občas som im povedal, že som kaderník aby som ich prekvapenie odblokoval.
Prikývol som a žena sa mi otočila chrbtom. Mala pevné šedivé vlasy a moje trasúce ruky len s problémami udržali tri pramene a splietali ich dohromady. Vrkoč to bol kostrbatý, jeho koniec som zafixoval leukoplastom. Stará pani môj výtvor skontrolovala rukou.
Prepáčte že som vás obťažovala. Povedala a usmiala sa keď odchádzala v sprievode svojich detí, pozeral som za tým obrazom. Ona v strede, na hlave vrkoč ktorý som zaplietol a v mojej mysli nastal úplný pokoj.
