Strecha je nebezpečný priestor, zachytí dážď, blesky aj sneh, ale pre človeka ponúka málo, pokiaľ nie je pod ňou schovaný. Rozprestrel som koberec a načasoval si pár minút z jednej, i z druhej strany. A ako hrianka na teflónovej panvici som potajme hnedol, stopäťdesiat metrov nad zemou.
Chodila sa tam opaľovať žena. Ani raz, keď som tam párkrát zablúdil, som jej jasne nevidel tvár. Ležala tam a leskla sa od opaľovacieho krému. Vedľa hlavy mala položené malé rádio s vysúvacou anténou. Rádio hralo zašumené melódie a my sme sa rozprávali s tvárami dole alebo do neba. Hovorila o svojej priateľke také tie bežné veci a ja som tiež klamal, že spomínam momenty svojho kamaráta. Bolo to ako kúpeľ. Chvíľami prestal fúkať vánok a v tej vrelej nehybnosti som mal pocit, že sa úplne roztopím.
To leto som mal celkom fajn farbu, ako od mora, no inak mi bola nanič. Teraz, keď udrie slnko do betónu a zachveje sa horúčavou vzduch, som v pokušení vyviesť sa výťahom na posledné poschodie domu, ísť na strechu a pozrieť sa či tam nebude.
