Bolo to srdce celého domu. A ten, kto v nej udržiaval oheň, bol najdôležitejší pre všetkých. Vynorili sa mi takmer všetky tváre, ktoré som tam vídaval, ich neustály pohyb. Neponáhľali sa, strácali sa vo dverách a v čase. V dome bola hlinená dlážka, ušliapaná, ubitá na kameň. Vyliata voda sa nevsiakla, ostala na povrchu. Tá pec by potrebovala opraviť. A možno strecha, polovica plechová a druhá slamená. Na streche dva svety. Plechová by mala vydržať dlhšie, no nebolo to tak. Slama prežila roky, dážď ju udržiaval v kondícii, slnko vypaľovalo, no nezhnila. Skôr drevené trámy pod ňou spráchniveli. Plechová časť bola napadnutá koróziou, boli na nej vyžraté diery.
V dome bolo ticho a prázdno. Jeden rám postele vysypaný slamou a stolička so zlomenou nohou. Nič viac. Ešte niekoľko opustených pavučín. Bez myší a chrobákov, bez elektriny. Vedľa dverí do domu bola skrinka na elektrické hodiny. Pri nej bola poistka, zaskrutkoval som ju vedľa tých hodín do otvoru so závitom. Z mesta káblom prúdila elektrina do trafostanice v dedine, do rozvodne. Potom prudko do kopca, ponad malé obrobené políčka zeme, ponad ovocný sad, drôtom do listnatého lesa. Na malej spasenej lúke vyrovnala napätie a späť do listnatých stromov, strminou a vzápätí vedľa breziny na zarastenú lúku, vedľa studničky. Povedľa starej cesty k domu. K domu na stĺp a do skrinky s hodinami. Do domu, kde sa rozsvietila žiarovka žltým svetlom, koleso hodín sa rozkrútilo. Bolo to slabé svetlo, ale stačilo, aby sa kuchyňa zmenila. Stál som a pozeral, ako sa okolo svetla zlietajú malé mušky a komáre. Narážali hlavami do skla žiarovky. Niektoré padli na zem. Keď sa spamätali, opäť vzlietli za svetlom.
