Vyveziem sa na hrádzu pri Dunaji a hneď, keď sa vzdialim od panelákov, vyzlečiem sa. Nie úplne. To by ma policajná hliadka stiahla z obehu a pýtali by sa:
„Viete, akého priestupku ste sa dopustili?“
A ja by som odpovedal:
„Viem. Obezity.“
Do uší si dám slúchadlá a nič nepustím. Mám ich len preto, aby sa nikto nepokúšal na mňa prehovoriť. Aby ma sporo oblečené korčuliarky nezvádzali na bočné chodníčky. Aby na mňa netlačili vyberané slová vydychované cez jazykom ovlhčené pery. Aby na mňa nesoptili razantné:
„Uhni z cesty, ty čurák!“
Jazdím pomaly. Sledujem krajinu, modrú oblohu a vychutnávam si atmosféru. Nechám vzduch tlačiť mi do tváre zábavné deformácie pohybu. Nechám vietor, nech sa mi hrá s vlasmi, nech sa mi bez ostychu šmýka po koži.
Som motorkár. Len na bicykli.
Jazdím zásadne oblečený v koži.
Kruh je podstata všetkého a koleso je jeho bratranec. Nekonečno sa točí dokola. Koleso tlačí dušu do rozpáleného asfaltu. To je voľnosť. To je sloboda. Keď hranice nosíš stále pri sebe a staviaš ich na neznámych miestach.
Koleso je najväčší vynález všetkých čias a ja sa s vďakou za dôvtip neznámeho génia posúvam vpred.
Večer voniam a chutím ako pochúťková smotana natretá na spálených ramenách. Šťastie je napnutá koža a únava. Šťastie sa objavuje v prázdnote. Prichádza náhle. Rodí sa z ničoho.
Koleso je skoro ako psychológ. Má dušu.
Len terapiu nevyriešiš tým, že ju nafúkaš na benzínke.
