Hovorili mi, kúp si tričko s nápisom alebo s vtipným obrázkom. Pri náhodných stretnutiach také tričko urobí kus roboty a vytváranie sociálnych väzieb je podstatne jednoduchšie. Ale nikde som nenašiel tričko s nápisom: „Potrebujem požičať peniaze.“
Iní hovorili, že dôležitá je farba, lebo tá o nositeľovi veľa prezradí. Niekto ďalší povedal, že tričko musí byť elastické, to vraj zvýrazní mužnosť a silu. Ale kto chce zvýrazniť ramená ako pivová fľaša a majestátny pás vysekaný plnou lyžicou pri večerných driloch v teplom svetle chladničky?
Vybral som čierne, bez nápisu, bez obrázka a bavlnu. S veľkosťou som si nebol istý, tak som si jedno v súkromí skúšobnej kabínky vyskúšal. A keďže pocit zo zrkadla som mal rozpačitý, spýtal som sa predavačky:
„Čo myslíte, môže byť?“
Ale hneď som to oľutoval, lebo veď čo ti povie, keď provízia z predaja robí z chlapov Adonisov.
„Výborne vám sadne, ako šité na vás. Športujete, že?“ povedala. A tuším aj žmurkla.
Zbalil som tričká a ako som opúšťal skúšobný priestor, z jednej kabínky vystúpila žena v letných kvetovaných šatách. Obzrela sa a keď ma zbadala, natešene sa spýtala:
„Čo poviete na tieto šaty?“
A ja som bol v prdeli.
Vtedy prišlo to fatálne nutkanie. Keby to bola manželka, mama, milenka, dcéra alebo kamoška… ale to bola cudzia žena. Konečne môžeš povedať pravdu: „Si v tom tučná, v tomto chceš ísť medzi ľudí?“ To som chcel povedať.
Ale uvidel som v jej očiach obrovské nadšenie a radosť očakávania. A predpokladal som, že si trochu musela vykĺbiť rameno, keď si ich sama za plentou zapínala.
Ale nepovedal som to. Povedal som:
„Veľmi vám pristanú, vyzeráte v nich úžasne. Škoda, že mám alergiu na kávu, hneď by som vás pozval.“
Lebo šťastný život je zložený presne z takýchto malých klamstiev. Život je vyklamaná vitráž v šťastnom chráme duše.
