Čakáš sympatickú masérku a namiesto nej otvorí dvere dvojmetrový drevorubač – to je základné príbehové klišé. Ale vstúpila sympatická žena, drobnej postavy, ba priam až útla. To ťa ale neprekvapí, vieš, že práve tieto drobné tvory majú silnú ranu. Vstúpila, pozdravila a ja som si všimol, že nevie poriadne otočiť hlavou.
To je ten moment, keď masér potrebuje pomasírovať. S doktormi je to tak. Môžu sa vyšetriť sami, majú na to školy. Očný si skontroluje zrak, zubár si vyšetrí zuby, urológ si tiež poradí. Len gynekológ má smolu.
Odzdravil som a ponúkol som sa, že jej ten krk rozmasírujem. Zasmiala sa a ja neviem čomu – myslel som to naozaj. Masírujem predsa už roky. Insitne, v súkromí, no s odhodlaním. Som masér prvej voľby. Koľko stuhnutých krkov som už dal do pohody, koľko karpálnych tunelov a boľavých chrbtov napravil. Mám namasírované.
Súhlasila, chcela mi urobiť radosť, keďže som svoje masérske skúsenosti takto odprezentoval. Tak som s citom a trochou chladivej emulzie zaboril palce do šije.
No a vtedy vstúpil drevorubač.
Dvojmetrový chlap, čo cez dvere ide bokom, aby sa zmestil, a tehličky má aj na čele. „Stuhla krv v žilách“ má v realite inú chuť ako metafora niekde v knihe. Usmial sa na mňa a pristúpil bližšie. „V miestnosti sa zotmelo“ je tiež veta, ktorá nezodpovedá realite. V miestnosti sa nezotmie – to len nevidíš cez prekážku, ktorá sa náhle ocitla veľmi blízko v tvojom zornom poli.
Chvíľu som sa cítil ako v škôlke, keď som z piesku urobil peknú bábovku a učiteľka stála nado mnou a vravela: „Aha ho, máme nového kolegu?“
Položil ma na lehátko a zmasíroval mi každý sval. Bol precízny a nestranný pozorovateľ by povedal, že to bola dobrá masáž. Keď som odchádzal, naozaj som sa cítil ako iný človek. Aj vizuálne.
Tak toto je tá masáž so šťastným koncom, o ktorej si šepkajú kolegovia pri kávovare, pomyslel som si.
Šťastie je niekedy záplata, ktorú prišiješ na deravé gate…
a tváriš sa, že je to Hugo Boss.
