Pre odpoveď som zašiel do lesa. Mal som šťastie, stretol som medvedicu a zatvorený v klietke, ktorú som si náhodou doniesol so sebou, položil som jej pár otázok. Sedela pod stromom a pazúrom si spomedzi zubov vyberala mravcov. Povedala, že je hladná, pretože ľudia od skorého rána češú lesy a všetko vyzbierajú. „Vieš, Večera moja," prekvapivo mi zatykala. „Nielen zberači lesných plodov, ale aj hubári ma rušia a chodia mi kradnúť potravu." Zašepkal som smelo, pomedzi titánové tyče klietky: „Kradnúť?"
„Hej, zarevala". Musím vstávať už o tretej ráno, aby som čo to našla a potom som mrzutá a pĺznem. Musela to zopakovať viackrát, pretože mi z jej revu zaľahlo v ušiach. Vraj ak nič nenájde, zájde občas do mesta ku kontajnerom a tak. Ale tam, vraj, nič moc nie je. Potom zvrtla reč i správanie a koketne mi navrhla, či sa nezastaví u mňa doma, vraj som na zjedenie. Snažil som sa jej to vyhovoriť, že u mňa nič na jedenie nenájde a že nie je môj typ. A ona vraj, aby som nebol chrumkavý a zvodne na mňa mrkla polkilovými mihalnicami.
Keď zašla za strom, prepudrovať si nos, utiekol som. Revala na hory, že si ma nájde. Ale vedel som, že to sa tak robieva, aby sa nepovedalo. Vŕtalo mi to hlavou, celú cestu domov, koľko je v tom pravdy. Ráno som sa vybral za povinnosťami. Slnko kládlo na zem dlhé tiene a chlad sa vytrácal. Potom som zbadal niečo, z čoho mi stuhol cholesterol v krvi. Pred jedným z obchodov ležal malý medveď, prieskumník medvedice, ktorý ma mal vyhľadať. Bol som si istý, mal podobné pyžamo ako ona. Poobzeral som sa. A ticho som odkráčal preč, aby ma nezbadal.
