Ježiš ju mal. V tej noci, tam v Getsemanskej záhrade, keď sa modlil k svojmu Otcovi: "Otče, vezmi odomňa ten kalich, ale nech sa stane tak ako Ty chceš...." Mal moc, vziať všetko späť, poprosiť Otca, aby Ho vytrhol zo zeme, z diela, ktoré mal vykonať. Vedel, čo Ho čaká, veď Jeho duša bola smutná až na smrť. A predsa to neurobil. Vyšiel v ústrety svojim nepriateľom. Nastavil im svoju tvár, aby ju popľuli, svoj chrbát, aby ho zbičovali, svoju hlavu, aby na ňu nasadili tŕňovú korunu. Všetko bez slova, bez protestu. Nezlorečil, nekričal, miloval.
Ježiš, prečo si to spravil? Bože, prečo si to dovolil?
V tej chvíli, keď kráčal svojou kalváriou, nesúc a padajúc pod svojim krížom, neprosil o pomoc, nepreklínal rimanov, cítil len ťarchu opovrhujúcich pohľadov, tých, za ktorých sa rozhodol zomrieť.
V tej chvíli, keď vztýčili kríž na Golgote, zostal sám. Priateľia ho opustili, zradili a zapreli, Boh od neho odvrátil svoj zrak. Obloha potemnela, slnko sa radšej ukrylo.
Ten, čo bol bez viny, zomieral sám, ako najhorší odsúdenec. Zvedaví ľudia sa len prizerali, čakajúc na zázrak.
"Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!"
Nezostúpil. Nie preto, že nebol Boží Syn. On mal tú moc. Jeho láska bola však väčšia, silnejšia ako bolesť, potupa, smrť. Nezostúpil. Nepotreboval ľudí presviedčať o svojom pôvode, potreboval ich zachrániť.
"Je dokonané!"
To boli posledné Ježišove slová a potom zomrel. Zrazu tí, ktorí to videli, vydali svedectvo: skutočne to bol Boží Syn! Prečo? Lebo mal tú moc, moc zostúpiť, ale sa jej vzdal pre nich, pre nás, pre teba. Zrazu pochopili, že to, čo videli, bol zázrak spasenia.
Ježiš mal tú moc zmeniť svoj osud, Ježiš má tú moc zmeniť osud každého človeka. On sa vtedy rozhodol dokončiť svoje poslanie, ísť na kríž, zomrieť za teba. Dnes sa pýta ako sa rozhodneš ty?
